Som Kysučanka a v poslednej dobe sa viac orientujem na Východ než na Západ. Mnohým ľuďom sa to môže zdať zvláštne, ale ak sa na to pozrieme z môjho politologicko-politického hľadiska je to úplne normálne, veď aj Európska únia sa z časti orientuje na Východné partnerstvo.
Teraz však nechcem písať o politike. Keď som si vyberala univerzitu, moja voľba padla na štyri mestá: Olomouc, Nitru, Košice a Prešov. Ani neviem ako som začala študovať v Prešove. Napriek tomu som tam šťastná. Východniarom nevadilo, že som pre nich západniarka a vzali ma medzi seba. Tri roky, ktoré som na Východe prežila patria k mojim najkrajším a najmilším. Možno aj preto som sa rozhodla v Prešove ostať a pokračovať tam v magisterskom štúdiu.
Rovnako ako v Prešove, ale ďalej na východ, v bývalom hlavnom meste Kazachstanu, v Almate a môžem povedať, že aj inde v Kazachstane som našla skvelých ľudí. Najskôr Sajda, s ktorou sme sa zoznámili v lietadle z Kyjeva do Almaty (v podstate nás zblížil problém s registráciou leteniek na letisku v Kyjeve). Vďaka nej mi cesta zbehla oveľa rýchlejšie a jednoduchšie (na rozdiel odo mňa ovláda ruštinu) a pomohla mi aj na letisku v Almate s oficialitami, počkala so mnou na kufor a keby ma nik nečakal bola ochotná ísť ich so mnou hľadať.
Našťastie to nebolo potrebné a moja AIESEC rodina pre mňa pripravila skvelé privítanie. Vďaka nim si môj pobyt v Almate plne užívam, sama by som tu bola dosť stratená (i keď verím, že nie veľmi dlho). Sú veľmi milí a je poznať, že sú AIESECári. Vďaka nim sa cítim ako doma, v mojej prešovskej AIESEC pobočke. Je mi jedno, že si mnoho ľudí myslí, že sme sekta, alebo niečo ešte horšie. Byť iný než všetci ostatní nie je zlé. V AIESECu môžem byť sama sebou a zároveň byť tým, kým chcem byť. Dostávam príležitosť rásť, zlepšovať sa, plniť si svoje sny, byť tým kým som a zároveň tým, kým chcem byť, byť lepšia v mnohých ohľadoch.
V AIESECu sme jedna rodina, nezáleží odkiaľ ste, akej ste rasy, národnosti či sociálneho postavenia. A i keď vycestujete na stáž do úplne neznámej krajiny v AIESECároch máta kúsok domova, AIESEC kultúra je stále rovnaká: sme otvorení, priateľskí, tancujeme naše tančeky, vykrikujeme naše pokriky a snažíme sa urobiť niečo dobré pre nás samých, pre seba navzájom i pre spoločnosť.
Život ma zatiaľ vždy zaviedol smerom na Východ. Nesťažujem sa a ani nechcem povedať, že na Západe je zle a Západniari sú zlí ľudia, pretože aj na týchto miestach sveta mám skvelých priateľov, ale vyzerá to tak, že momentálne je Východ mojím osudom.
Celá debata | RSS tejto debaty